HISTÓRIA OBCE

Prvá písomná zmienka

Prvý dochovaný písomný záznam o existencii Dlhej pochádza z roku 1296′. Vďaka pochopeniu Dr. Jána Milana Dubovského, riaditeľa Štátneho okresného archívu v Modre sa s ním môžeme zoznámiť aj v preklade.

My, brat Marek, prior konventu i celý konvent križiakov kláštora sv. Trojice z Teplých Kúpeľov (Apuae Calidae) vedľa Budína , oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka, touto našou lislinou, že komes Martin, syn Eimecha z Devecheru, zástupca krajinského sudcu nášho pána kráľa, ktorý sa osobne dostavil pred nás, povedal a da1 na známosť, že predal, odovzdal a pripísal bratislavskému županovi magistrovi Matúšovi a skrz neho jeho dedičom a ich potomkom do trvalého vlastníctva polovicu hradu, nazývaného Červený Kameň, ležiaceho v Bratislavskom komitáte, ako aj polovicu opevnenia a stavieb nachádzajúcich sa na tejto polovici, ako aj polovicu všetkých dedín a ich chotárov, ktoré patria k uvedenému hradu (Červený Kameň), a ktoré sa nazývajú: Častá (Cheztey), Ulfalu. Dubová (Dombo), Vištuk (Vista), Vieska pri Vištuku (Kispofud), Košolná (Cospolva), Torcha, Budmerice (Kerechus), Lakt-folwa, Dlhá (Hofiufolu), Suchá (Zubstch), Siow Kethena, Kurtweles, ktoré všetky ležia v tomže Bratislavskom komitáte, všetko to časti majetku Tomáša, syna Komesa Tiburcha z týchto dedín, ktorý za nactiutŕhanie spáchané voči vyšehradskému Komesovi Dominikovi z Turny bol obžalovaný a odsúdený za zločin nactiutŕhania a ktorého majetok hneď potom prešiel do rúk Komesa Martina, ako sme sa o tom presvedčili z privilégia, ktoré nám Komes Martin osobne predložil, a to za 200 hrivien a k tomu ešte za vojenské brnenie spolu so všetkým, čo k tomu patrí; totiž za vojenské brnenie kráľovho baróna, aké nosieva magister Matej bratislavský Komes a magister koniarov pána kráľa. Na pamäti tejto veci a na jej nepretržitú stálosť vyhotovili srne túto listinu, ktorú sme potvrdili mocou našej pečate. Dané v 7. deň veľkonočnej oktávy (t, j. 3I. marca) roku Pána 1296.

Hradné panstvo Červený Kameň

Matúš Čák zomrel (8. marca 1321) bez zanechania priameho mužského potomka a preto kráľ Karol Róbert (1308-1342) začlenil jeho dŕžavy do Uhorska. Tak sa stal Červený Kameň opäť kráľovským majetkom. Od kráľa Ľudovíta Veľkého (1342- 1382) ho za pomoc v neapolskej vojne dostal nemecký rytier Ulrich z Wolfardu. Po vymretí mužského potomstva sa majiteľmi hradu a panstva stali pezinskí a svätojurskí grófi. Po smrti kráľa Mateja nastúpili na trón Jagelovci. Červenokamenské panstvo dali svätojurskí grófi do zálohu Hedvige Zápoľskej za 36 000 zlatých. Po smrtí grófa Petra ho získal kráľ, ktorý ho dal svojej manželke Márie Habsburskej. Od nej ho v roku 1523 prevzali bratia Ján a Alexius Turzovci. V roku 1535 ho kúpili augsburskí obchodníci a bankári Anton, Rajmund a Hieronym Fuggerovci za 105 401 uhorských zlatých. Noví majitelia starý, tristoročný hrad (vyhudovať ho dala kráľovná Konštancia okolo roku 1230) zbúrali a začali so stavbou nového, ktorý spĺňal ich podnikateľské predstavy.
Fuggerovci prevzali panstvo vo veľmi zlom hospodárskom stave. Z dvadsiatich sídiel, ktoré k nemu patrili, bolo sedem dedín úplne pustých a vyľudnených’. Medzi osídlené, resp. čiastočne osídlenými boli mestečká Častá, Suchá a Dolné Orešany, z dedín tam patrili: Doľany, Budmerice, Vištuk, Jablonec, Košolná, Dlhá, Kaplna, Zvončín, Dubová a polovica Bohdanoviec.

Prehľady o osídlení

Hodnoverné údaje o veľkosti Dlhej, počtu usadlostí a aj o menách prítomného obyvateľstva nám podáva urbár červenokamenského panstva. Spísal ho prefekt hradného panstva Šebastián Kurtz v novembri 1543. Dokument hovorí, že na celom panstve bol jednotný domový cenzus, ktorý však bol oveľa nižší ako stanovoval zákon z roku 1514 (1fl.) – z polovičnej usadlosti sa platilo iba 20 denárov. Všetci poddaní z poľnej úrody a vinohradov platili desiatok ostrihomskému arcibiskupovi a deviatok panstvu. Vo vinohradníckych obciach platili domáci vinohradníci popri deviatku aj tzv. vinohradnícky cenzus. K naturálnej a peňažnej rente sa pridružovala aj robotná povinnosť za užívanie pôdy.
Dlhá bola v čase spísania urbáru (1543) osídlená iba čiastočne. Domy stáli z oboch strán cesty vedúcej do Dolian. V obci bolo 52 fundusov, zväčša sedliackych z nich celých obývaných bolo 28 a polovičných obývaných 3. Poddaní platili domový cenzus v takej výške ako na ostatných dedinách panstva. Na Veľkú noc z každého domu dávali na hrad 4 tzv. veľkonočné vajíčka.
Popri domácom obyvateľstve tu žili aj Chorváti. Prvý raz sem prišlo 14 chorvátskych rodín v roku 1540, podľa mien v čase spísania urbáru ich tu bolo ešte 10. Ďalšie prišli 17. novembra 1543 (5 rodín), o rok neskôr ďalšie 2. V roku 1548 sa v Dlhej usadilo ďalších 10 rodín z Chorvátska’. Boli to ľudia, ktorí utekali zo svojej vlasti pred Turkami.
V roku 1598 už boli majiteľmi hradu a panstva Červený Kameň Pálfiovci. Urbár pochádzajúci z toho roku hovorí, že Dlhá už bola veľkou dedinou so 124 usadlosťami, z toho však iba s 10 polovičnými, štvrtinových bolo 72 a želiarskych 42. K polovičnej usadlosti patrilo 18 jutár oráčin, k štvrtinovej 9 a želiari mali prenajaté jedno jutro na jeden rok. Richtár Martin Macejkovič obýval štvrtinovú usadlosti. Značná časť domov bola vypálená po požiari, ktorý vypukol v tom roku. Dedina ako celok dávala 22 zlatých a 60 denárov domového cenzu, lúčneho cenzu zo 48 cenzových lúk vyšlo na 23 zl a 58 deň. Richtár a štyria prísažní boli od platenia domového cenzu oslobodení. Zo 685 jutár cenzových polí dávali po 2 merice z úrody na každom jutre. Poddaní z Dlhej robotovali v dolianskych vinohradoch, nazývaných Zwikhl a Salz so spoločnou rozlohou 3/8 vinohradu. Okrem toho robotovali aj na lúkach a na troch panských poliach po 46 jutrách pri pestovaní pšenice pri Fančale, ovsa a tretie ležalo úhorom. Pracovali aj pri stavbe rybníkov, na majeroch atď. Z každého domu dávali panstvu 2 kapúnov, 4 vajcia, želiari jedného kapúna. Pred Vianocami každá sedliacka usadlosť pripravila 2 siahy dreva a želiarska jednu siahu. V Dlhej boli vtedy dva mlyny. Prvý mlynár dával 50 meríc obilia, 3 zlaté a 20 denárov a musel vykŕmiť jednu ošípanú. Druhý mlyn bol postavený v roku 1595. Cenzus mlynárovi panstvo v roku 1598 odpustilo, no ošípanú vykŕmiť musel.
Daňový súpis z roku 1712 eviduje 2l sedliakov. Každý z nich mal v držbe osminovú usadlosť. Želiarov bolo 5. Ak to porovnáme s urbárom z roku 1598, tak zisťujeme, že počet obyvateľov musel rapídne poklesnúť a poddaní schudobneli. Poddaní obrábali pre svoj prospech trojpoľným systémom 152 jutár oráčin a lúk mali na 21 koscov, vinohradov 45 kopáčov. Pre porovnanie uvedieme, že v Košolnej v tom čase bolo 20 sedliakov, 10 želiarov s vlastníctvom, 2 bez vlastníctva. Obrábali však 254 jutár poľa, mali 40 koscov lúk a vinohradov na 133 kopáčov.
Aby nám boli však spomenuté miery pochopiteľné, treba si ich vysvetliť. Jutro poľa predstavovalo plochu, kde sa vysiali dve bratislavské merice obilia (jedna b.m. mala približne 62,5 litra). Hovorilo sa mu aj bratislavské jutro. Názov sa neskôr ustálil na uhorské jutro (hon), ktorý mal 1200 štvorcových siah (I š.s. = 3,59 m2): Kosec bola výmera lúky, ktorú skosí chlap za deň. Bola to lúka na fúru sena (asi 650 kg). Kopáč predstavoval plochu vinohradu, ktorú skopal chlap za. deň (asi 94 štvorcových siah).
Daňový súpis z roku 1712 prezrádza, že poddaní v Dlhej spolu chovali 8 koní, 23 kráv, 15 býkov, ovce a junčovinu súpis nevykázal. Sedliaci boli zadlžení sumou 680 a obec dlhovala 500 zlatých.

Smutný rok 1831

Morové a cholerové epidémie prepukali kedysi po vojnách, resp. ich do určitej oblasti zavliekli migrujúce armády. V druhej polovici 17. storočia sa morová nákaza vyskytovala na červenokamenskom panstve takmer každoročne. Zväčša však mala iba miestny charakter. V roku 1831 v čase od júna do konca novembra. zasiahla aj veľké časti dnešného Slovenska ázijská cholera (cholera asiatica). Aj keď sa v Uhorsku vo všetkých rečiach vydávali proti epidemické návody vyzývajúce k prevencii, nákaza postupovala a vyberala si daň na ľudských životoch. Neobišla ani Dlhú. V nasledujúcom prehľade si pietne pripomeňme tých, čo jej podľahli. Pri každom mene je uvedený dátum smrti, vek a sociálne postavenie zomrelého. Prvou obeťou bol neznámy mŕtvy žobrák, ktorého našli 9. júla 1831 pri dedine. Pravdepodobne on sem doniesol zhubnú nákazu.